Mikuláš Kočan: Krokodílie slzy z Prezidentského paláca

Opozícia nevie prísť na meno vláde a striedavo na ňu vykrikuje z parlamentných lavíc, ale sadnúť si k jednému stolu? Božechráň! My s ficovskou mafiou? Alebo s jej pellegriniovskou odnožou? My s fašistami? Dali by nám médiá! Zavše z nich vykĺzne, že s mafiou sa stretával Boris Kollár a podľa Veroniky Remišovej aj svätý Andrej z Popradu. Ale kto z novinárov vytiahne na trpiacu Ukrajinu, že deň narodenia Stepana Banderu je tam štátnym sviatkom? Medzi nami: našim antifašistom to neprekáža? Akoby nestačila duniaca frontová línia medzi koalíciou a opozíciou, akoby nestačili prestrelky v rámci koalície, v základoch sa otriasla aj jedna z jej strán. Tá najmenšia, Za ľudí. Kolíkovci z nej ušli k sulíkovcom, Miroslav Kollár do Spolu a Tomáš Valášek do Progresívneho Slovenska.

Zdá sa, že Slovensko sa zhliadlo v delení ako v rozprávkovom zrkadielku. „Delenie, delenie, povedz že mi, kto má väčší volebný a koaličný potenciál?“ Nová vládna garnitúra síce sľúbila, že skoncuje s delením ľudí na tzv. našich a nenašich, ale naozaj iba sľúbila. Dokazujú to politické čistky či nominácie a takmer päťtisícová dotácia na jedno prasa ako dôsledok zhubnejšieho mutantu slotovského nástenkového tendra. Dávnejšie mu podľahol nákup antigénových testov neznámou trnavskou firmičkou Eurolab Lambda a najnovšie tiež Obecný úrad v Kunerade pod starostovaním poslankyne NR SR Moniky Kaveckej (OĽaNO).

Posivený svedok nechápe, prečo prezidentka nespozornela a nerozľútostila sa nad Slovenskom už vtedy, keď sa delenie na „našich“ a „nenašich“ votrelo aj medzi biele plášte. Ba ani vtedy, keď sa zamestnanci Biochemického ústavu SAV dištancovali od kolegu Jána Lakotu a iných lekárov s rozdielnymi názormi. Dokonca v kauze Sputnik V, ktorý na letisku s premiérom Igorom Matovičom vítali infektológ Pavol Jarčuška a minister zdravotníctva Marek Krajčí, sa sama oprela o „našu“ autoritu. Len čo sa medzi premiérom a riaditeľkou Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv zaiskrilo, prezidentka sa k nej ponáhľala s kyticou, aby jej vyjadrila podporu. Veď podľa ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka, vicepremiérky Veroniky Remišovej a ostražitých médií išlo o kremeľský prostriedok hybridnej vojny. Zatiaľ čo odborníci v bielom sú „naši“ alebo „nenaši“, my sme sa stali buď zodpovední, alebo nezodpovední, dezoláti či opice.

S „našimi“ – tentoraz právnikmi – sa prezidentka radila o Obrannej dohode medzi USA a SR. Posiveného svedka nezaskočili ani odporcovia dohody. Isteže, naďalej chcú referendum o jej zrušení, ale malo by to byť „naše“ referendum, s „našou“ otázkou a podľa „našich“ hodiniek, tak načo sa zdržiavať nejakým dohovorom... Len nikto z nich zmätenému občanovi nepovie, či jeho podpis pod viacerými totožnými, resp. podobnými petíciami nestratí platnosť. Ak sa môže stratiť, má sa v petíciách o smerovaní Slovenska prehrabávať ako v handrách počas akciových výpredajov?

Na Slovensku sa spájajú a zbližujú hádam len ministerstvo zahraničných vecí a ministerstvo obrany. Až tak, že sa už nedá rozlíšiť, kedy sa nám prihovára diplomat a kedy politruk. Slová naberajú váhu munície. Vrchnej veliteľke to však neprekáža.

Mikuláš Kočan