Eduard Šebo: Koľko kameňov treba hodiť do Smeru, aby sa spamätal?

Podpredseda Smeru, pán Kaliňák, tvrdí, že to členovia strany požadujú tvrdšiu odpoveď na fabulácie a výmysly opozície. Ťažko tomu uveriť, ak on sám je z dvoch tretín objektom všetkých útokov na Smer.

Zdá sa, že pán premiér si myslí, že základným a najpodstatnejším problémom je rozpor medzi vládnou koalíciou a opozíciou, ktorý sťažuje napredovanie Slovenska, a preto treba demaskovať lídrov opozície, poukázať na lživosť ich tvrdení a ich neschopnosť.

Je pravdou, že opozícia poskytuje dostatok príkladov aj o svojich prešľapoch a neobjektívnom hodnotení práce Smeru.

Premiér si asi uvedomuje novú situáciu v spoločnosti – pokles dôvery občanov voči Smeru. Riešenia hľadá vo víťazstve nad opozíciou, a preto žiada totálnu vojnu s predstaviteľmi opozície a médií. Vyzýva zverejniť všetky informácie, s ktorými disponuje Smer či vláda o popredných lídroch opozície. Kto berie drogy, kto podvodným spôsobom prišiel k majetku, kto koho dal sledovať, kto spolupracoval s organizovaným zločinom...

Žiada, aby takýto prístup zvolili všetky orgány strany a nebáli sa demaskovať svojich politických protivníkov. Je možné, že vychádza z toho, že iba čakať na chyby opozície už dnes nestačí a treba prejsť do útoku.

Aké dôsledky však môže mať toto hádzanie špiny či kameňov na posun Slovenska a na kultiváciu jeho politickej scény? Je oprávnené klásť si otázku, aký je zmysel tejto kampane?

Parlamentná opozícia má kontrolovať výkonnú moc a odhaľovať jej prípadné prešľapy.

Preto si myslím, že totálna vojna, vyhlásená lídrom opozície a médiám nie je asi to, čo by mohlo Slovensko posúvať dopredu, a čo by prispelo k efektívnejšiemu výkonu vlády.

Diskreditácia či úplné umlčanie opozície, ktoré by malo byť výsledkom hádzania dvojnásobného počtu kameňov, asi nie je šťastným krokom ani pre Smer, ani pre Slovensko.

Mohli by sme si totiž myslieť, že mediálna či parlamentná vojna má za cieľ, ako zakryť prípadné problémy či kauzy vlády. Zle by bolo, ak by vláda chcela skutočne zastrieť reálny stav veci a svoju zodpovednosť za prípadné prešľapy svojich ministrov a svojho vládnutia presunúť na hlavy opozície.

Preto je dôležité, položiť si otázku, aký je zmysel konaného snemu a politickej línie dvojnásobného hádzania kameňov po opozícii.

Chce Smer ukázať v nových koaličných podmienkach svoju bojaschopnosť, akčnosť a silu oproti doterajším slávnostným snemom, keď boli jeho šíky vyrovnané a jeho dominancia bola nespochybniteľná?

Doby veľkého Smeru sa však pominuli!

Priznanie si politickej chyby pána Fica za vstup do prehratých prezidentských volieb je sympatická a dávala nádej na kritickú sebareflexiu. Výrazné oslabenie v parlamentných voľbách, kde si už Smer nielenže nemohol vyberať, ale musel brať to, čo zostalo, mu dnes iba znižuje preferencie. Zloženie vlády nebolo ani tak víťazstvom Smeru ako slabosti a prehry opozície! Župné voľby, ako test dôvery občanov voči Smeru, však ukazujú vážny začiatok jeho úpadku. Politická línia obhajoby neobhájiteľného a hľadanie chýb na nižších úrovniach strany, ako aj vypovedanie nezmieriteľnej vojny s opozíciou a médiami, ktorá a ktorí chcú iba očierniť lídrov Smeru, sú neracionálnou reakciou vedenia strany na tieto fakty. Dnes je to známe nielen opozícii, ale začínajú si to uvedomovať aj vlastní funkcionári i členovia sociálnej demokracie.

Musíme povedať, že tento snem je premeškanou príležitosťou reálne aktivovať stranu a zabitý čas pri orientácii strany na triviálny a prirodzený konflikt, ktorý by mal byť v každom demokratickom systéme skôr vítaný a oceňovaný. Totálna vojna je totiž odmietnutím akéhokoľvek politického dialógu s opozíciou a médiami a musí oslabiť aj vnútrostranícku demokraciu Smeru.

Zdá sa, že hlavným zmyslom totálnej vojny je presvedčiť občanov, že môžu byť radi, že vládne Smer, pretože opozícia je šialený, neschopný zlepenec, ktorý nemôže vládnuť!

Po župných voľbách by mal byť Smer opatrnejší v hodnotení opozície a skôr by bolo vhodné analyzovať obsah kritiky Smeru, pretože z dlhodobého hľadiska je takáto stratégia samovražedná a neprijateľná. Politika „vrhania kameňov“ bude iba stimulovať odpor k dlhodobej vláde Smeru.

Je zlé, že snem sa nezaoberal politickými náladami občanov, ktoré sa prejavili v župných voľbách, a nežiadal od straníckych funkcionárov z centra a z regiónov, aby povedali, kde je príčina zhoršovania mena strany u občanov a prepad ich podpory.

Očakávalo sa, že snem sa bude koncentrovať na problémy, kde by mohla sociálna demokracia ukázať svoju štátnickú zrelosť a zvládnutie politického remesla.

Vyhýbavá odpoveď predsedu strany, prečo sa strana personálne neobnovuje, prečo sa nevyvodzujú dôsledky voči tým, ktorí kazia meno strany a ktorí zlyhali a zlyhávajú v politických i organizačných úlohách, je závažnou politickou chybou. Zdôvodnenie pána Fica? – „Je pravdou, že mi mnohí vyčítajú, že nie som dostatočne prísny a tvrdý, je asi pravdou, ale ja vás všetkých beriem ako priateľov...“

Toto zdôvodnenie nemôže strana akceptovať! Potvrdzuje to však, že predseda cíti zhoršenie nálad v strane a pokles dôvery občanov voči Smeru. Tuší, ale nemôže, či nechce povedať, kde je riešenie tohto stavu! Takýto prístup by mu budúci snem nemal tolerovať, a to i napriek obrovským zásluhám pána Fica, ktoré má o SMER, o vládu i Slovensko.

Z tohto pohľadu sa nám javí, že snem nebol dobre pripravený a nedal odpoveď na problémy, na ktoré poukázal jeho abdikujúci podpredseda, pán Maďarič. Že to nebolo iba jeho videnie vnútrostraníckej situácie, svedčí i pomerne silný potlesk, ktorý sa mu dostal od delegátov snemu.

Situácia v Smere-SD by nám mala byť výstrahou, pretože ukazuje, že ak sa zmešká čas na zmeny, môže to skončiť iba katastrofou.

Východiskom obrody a vnútrostraníckych zmien musí byť aj odpoveď na prvý pohľad na banálnu otázku, komu Smer vlastne patrí a kto sú jeho majitelia.

Patrí Smer ich členom, alebo iba najvyšším straníckym orgánom či poslaneckému klubu, alebo dokonca iba jeho predsedovi? V tejto súvislosti by bolo asi potrebné zodpovedať aj na nepríjemnú otázku, ktorú médiá často nastoľujú, a to, aký je vplyv niektorých slovenských oligarchov na personálne otázky a chod strany. Je možné, že by Smer bol iba akciovou spoločnosťou niekoľkých bohatých ľudí, ktorí nemajú žiaden hodnotový vzťah k sociálnej demokracii?

Bez odpovede na tieto otázky žiadne významné zmeny v Smere nemožno očakávať. (Otázke možných riešení vnútrostraníckych zmien Smeru sa budem zaoberať v inom článku, a to porovnaním snemu v Prešove (2016) a v Martine (2017).

Heslá, ktoré odzneli z tribúny snemu, že chceme byť aj v budúcej vláde, že chceme patriť do jadra EÚ, že nebudeme už rešpektovať všetky rozhodnutia Socialistickej internacionály sú zaujímavými informáciami, ale chýba im detailné, personálne a časové rozpracovanie.

Ak stranícke centrum v Bratislave nevytvára pozitívny obraz strany, ak nie sú jej ministri, vrcholoví členovia strany na dostatočnej úrovni a poškodzujú značku Smeru, je aktivizácia členskej základne i nižších orgánov márna.

Toto by si malo centrum uvedomiť pred komunálnymi voľbami 2018, ktoré sa môžu stať úplnou katastrofou pre Smer.

Je faktom, že čelní funkcionári strany, resp. tí, ktorých strana nominovala do funkcií, ktorí prišli do Smeru z biznisu a zo svojich úspešných firiem, sa nemusia obávať konca strany, pretože sa majú vždy kam vrátiť.

Tým, ktorí nemajú vlastný biznis a predpokladám, že ich je v Smere väčšina a budú chcieť zostať v politike, nič iné nezostane, iba prebehnúť zas do inej strany... Tí, ktorí tak neurobia a budú sa musieť vrátiť do svojich základných organizácií a regiónov, môžu iba premýšľať, akú a kde „súdruhovia v NDR urobili chybu“.

Eduard Šebo

(Autor je konzervatívny socialista)

Publikujeme v rámci spolupráce se slovenským levicovým portálem Nové slovo.