Július Lomenčík: Skica k „rozprávkovému príbehu“

Najväčšiu pozornosť však vzbudzuje „rozprávkový produkt“ pod názvom „Zuzana Dievča, ktoré sa nebálo“ (napísala Eva Borušovičová, ilustrovala Misha Chmeličková) o aktivistke a advokátke Zuzane Čaputovej, najmä v súvislosti s jej jednoznačným víťazstvom v prvom kole volieb prezidenta Slovenskej republiky. Aj tento príbeh by podľa autoriek projektu mali „rodičia čítať deťom a rozprávať sa s nimi“. Cieľovým prijímateľom tohto textu sú teda deti, pričom autorky bližšie nešpecifikujú vekovú skupinu. Slovník súčasného slovenského jazyka (A – G, 2006) vysvetľuje lexikálny význam slova „dieťa“ nasledovne: „nedospelý ľudský jedinec asi do 15. roku“. Ak uplatníme uvedené vysvetlenie lexikálneho významu slova „dieťa“, potom aj „príbeh“ o Zuzane Čaputovej je určený deťom do pätnásteho roku života. Po pozornom prečítaní textu by určite všetci rodičia usúdili, že tento „rozprávkový príbeh“ nie je určený pre deti predškolského veku (3 – 6 rokov), určite svojím obsahom nemá tendenciu „posilniť sebavedomie a motiváciu“ žiakov mladšieho školského veku (7 – 11 rokov). Otázny je aj recipient staršieho školského veku (12 – 15 rokov). Možno pri naozaj dôkladnom a zodpovednom vedení a usmerňovaní pri práci s týmto textom by rodičia a učitelia dosiahli určité priaznivé výsledky u žiakov 8. a 9. ročníka základnej školy (14 –15-roční).

 

Základným dôvodom uvedeného konštatovania je spracovanie „rozprávkového produktu“ o Zuzane Čaputovej, pretože popri povrchovo filantropických, možnože aj ušľachtilých pohnútkach, text predstavuje hĺbkovo propagandistický motív, v dôsledku čoho je jeden z nezriedkavých prejavov banalizácie a infantelizácie súčasného spoločenského diskurzu. Východiskom uvedenej tematiky je nedetský príbeh, prebraný zo sveta dospelých a podávaný schematicky bez čo len náznaku určitej psychologickej plastickosti a presvedčivosti hlavnej hrdinky. Jej činy sú nadnesené a vytvorené podľa dosť výrazne sofistikovaného ideologického kľúča, čomu napomáha výber jazykových prostriedkov a myslenie odtrhnuté od myslenia a reči skutočných detí. Autorka tu odstupuje od zásady životnej pravdivosti a produkuje zjednodušený a umelý odvar. Uvedený výtvor tak v mnohom pripomína už zašlé časy obdobia „schematizmu“ zo začiatku 50. rokov 20. storočia. Poukázal na to aj filozof Oliver Bakoš vo svojom blogu „Predvolebné rozprávky a hrdinovia“ na portáli Pravda konštatovaním, že táto „predvolebná rozprávka“ „starším nevtieravo pripomenie radostné chvíle z detstva pri rozprávkach o Leninovi, Stalinovi a podobných hrdinoch“.

 

Autorka sa usilovala príbeh spracovať na základnom princípe rozprávky, čiže boja „dobra so zlom“, pričom hlavnou aktérkou je konkrétny jedinec z reálneho sveta súčasných dospelých – v prvom rade kandidátka na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. V snahe dostať ju do povedomia takým spôsobom. Autorka sa usiluje vychádzať z reálnych faktov z doterajšieho životného príbehu hlavnej hrdinky, ktorá vraj už od detstva prejavovala súcit s tými najslabšími, takže ju matka označila v detstve za „advokátku chudobných“. Pre porozumenie mnohým skutočnostiam sa pre prijímateľa ukazuje ako potrebné vysvetliť niektoré slová a skutočnosti, napr. slovo „kauza“ či „Pezinská skládka“ alebo „Goldmanova environmentálna cena“. Didaktická účelovosť rozprávania je teda zrejmá a prvoplánovo ju autorka podriadila aj spôsobom podania, ktoré prijímateľa vo veku už dospievania nemá čím osloviť, pretože príbeh je priam „sladkasto“ fabulovaný na princípe „hollywoodskych happyendov“. V uvedenej povrchnosti bez akýchkoľvek literárnych ambícii sa úplne stráca pôvodné zásadné posolstvo aj absenciou akéhokoľvek estetického pôsobenia. Autorka napísala „rozprávkový“ príbeh na základe momentálnej spoločenskej objednávky určitých politických kruhov. A tak aj v reálnej časovej tiesni – veď hlavná hrdinka sa dostala ako „hviezda“ na spoločenské výslnie súčasného Slovenska doslova len v priebehu jedného mesiaca – napísala príbeh o kvázi hrdinstve hrdinky „bojujúcej“ so súčasným zlom – proti „mocným, korupcii...“ – na základe obrazu niektorých dospelých. Keďže to však neodpovedá reálnemu životu a vytvára skôr „pseudohrdinku sladkého príbehu“ došlo skôr k inému efektu oproti pôvodnému autorkinmu cieľu. A tak „príbeh o Zuzane, ktorá sa nebála“ sa mení skôr na frašku. Ale, samozrejme, vždy záleží aj od čitateľovho uhla pohľadu „na vec“...