Eduard Šebo: Vojenská prehra Ukrajiny a jej dôsledky pre USA a EÚ

Vo svetových médiách sa čoraz častejšie objavujú názory, že vojna Ukrajiny s Ruskom sa nevyvíja podľa očakávaní ukrajinského prezidenta Zelenského a jeho predstavy o dobytí Moskvy a porážke Ruska väčšina politológov vylučuje.

Ukrajina pod ťarchou neúspešných ofenzív je tiež nútená prehodnotiť svoje vojenské i politické ciele.

Už to nie sú tie silné požiadavky, čo všetko musí Rusko urobiť, keď Ukrajina dobyje Moskvu. Sny o vojenských reparáciách, ktoré bude musieť Rusko zaplatiť, požiadavka, aby sa vzdalo jadrových zbraní a povinnosť Ruska presunúť svoje armády až za Ural…

O tom všetkom by dnes prezident Zelenskyj vedel rokovať a asi by bol pripravený na takýchto požiadavkách už netrvať.

Čo považuje za nemenné, je návrat všetkých území, ktoré dnes okupuje Rusko!

Táto požiadavka je bezpodmienečná a o nej nie je možné diskutovať.

Toto principiálne stanovisko je pre prezidenta Zelenského existenčne dôležité vzhľadom na pol milióna mŕtvych vojakov, jedného milióna zmrzačených, desať miliónov Ukrajincov v exile, na zdevastovanú infraštruktúru, zničené fabriky, školy, domy…

Ak k tomu prirátame zabratie 20 % územia Ukrajiny, to všetko vytvára tlak na jej politické vedenie a kladie otázku, akú protihodnotu za tieto straty na ukrajinskom národe môže Ukrajina očakávať.

Zdá sa, že tieto obete a miliardové materiálne straty budú škodou, ktorú bude treba odpísať bez akejkoľvek protihodnoty a náhrady.

Bez vojenského víťazstva alebo aspoň významného oslabenia Ruska bude krúžok divadelníkov okolo ukrajinského prezidenta skôr alebo neskôr braný na zodpovednosť.

V tejto situácii vyzývať USA, EÚ, Veľkú Britániu, že ukrajinská armáda by mohla po totálnej mobilizácii dodať možno ďalšie štyri milióny vojakov do zákopov, sa ukazuje ako nepresvedčivé. Heslo „Vy dajte zbrane a my dáme vojakov“ sa stáva vyprázdnenou frázou bez akéhokoľvek mobilizačného účinku a je skôr podnetom k zamysleniu sa každého ukrajinského občana.

Nielen družina okolo prezidenta, ale i ukrajinský národ si bude klásť otázku, čo sa to vlastne stalo a kto nesie za to zodpovednosť.

Zdá sa, že vojenské riešenie rusko-ukrajinského konfliktu sa uzatvára a jedinou možnosťou ako vykúpiť obete, ktoré v tejto vojne prišli o život a zdravie, sú diplomatické rokovania, ktoré by mohli zachrániť aspoň časť politických cieľov, ktoré k tomuto konfliktu viedli.

Hlavným politickým cieľom ukrajinskej administratívy bol vstup do EÚ a NATO. Tento program mal garantovať ukončenie korupcie zo strany vlastnej oligarchie, a vymaniť sa z kultúrneho a jazykového panstva svojho suseda.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa ani tieto politické ciele nepodarí dosiahnuť, a jedinou náplasťou tohto ťažko skúšaného národa môže byť hľadanie vinníka či vinníkov, ktorí túto hrôzu privolali a zrealizovali.

Zdá sa, či sa to bude ukrajinským občanom páčiť alebo nepáčiť, že ich budú musieť hľadať iba medzi sebou. Nemali by zabudnúť, že víťazov nik nesúdi!

Nevylučujem, že ukrajinský komik, sa pod vplyvom nejakých narkotík díva na bombardovanie Ukrajiny ako Nero na horiaci Rím.

Možno to s jeho súdnosťou nie je až také zlé a naopak si myslí, že vojna s Ruskom je chytrý nápad, na ktorom zarobí iba Ukrajina. Američania zaplatia nielen všetku výzbroj, ale aj jachty…

Nech je to tak, či onak napĺňa predstavu ideálneho antihrdinu.

Americký prezident ako hlavný aktér a sponzor tohto konfliktu v poslednom období viackrát zdôraznil, že tento konflikt nie je americko-ruskou záležitosťou, a preto o ukončení vojny a o začatí diplomatických rokovaní môže rozhodnúť iba ukrajinská vláda.

Dodávky zbraní pre Ukrajinu chápu USA iba ako prejav americkej solidarity s ľudom Ukrajiny, ktorá chce ukončiť koloniálny vzťah s Ruskom a žiada o vstup do EÚ a NATO. Tento krok považuje za výsledok prirodzenej túžby Ukrajincov po slobode a odmietnutí ruskej vojenskej agresie.

Dnešný pohľad americkej administratívy však aj po neúspechoch viacerých ofenzív je oveľa opatrnejší. Už to nie sú len silné slová o zastavení či porážke Ruska a ani o Putinovi zabijakovi, ktorý chce opätovne vzkriesiť ZSSR.

Problematické uvalenie dvanástich balíkov sankcií voči Rusku, ktorých cieľom bolo vyvolať krach ruskej ekonomiky a priviesť k nespokojnosti všetkých občanov, výsledkom čoho malo byť minimálne odstránenie diktátora Putina, k ničomu neviedlo.

Ukrajinský prezident si uvedomuje, že finančná a vojenská pomoc zo strany USA sa problematizuje, čo necelý rok pred prezidentskými voľbami odsudzuje Demokratickú stranu a jej kandidáta Joe Bidena na totálnu prehru.

Oveľa dramatickejšie na týchto voľbách však je, že otvára dvere pre Donalda Trumpa, ktorý nielenže odmieta ďalšiu podporu Ukrajiny, ale je pripravený ukončiť angažovanie USA v preňho zbytočnej, drahej a nebezpečnej aliancii, akou je NATO.

Takýto prezident by mohol nielen zásadným spôsobom zmeniť svetový poriadok, ktorý bol definovaný výsledkami II. svetovej vojny, ale vážnym spôsobom by mohol aj odhaliť úbohosť európskych vojny chtivých elít, ktoré mali a majú iba jeden bod vo svojom ideologickom programe, a tým je služba pre USA a pre ich záujmy.

Takýto nový politický koncept ohrozuje nielen dominanciu USA, ale aj postavenie ich politických satelitov.

Zahraničná politika Joea Bidena so svojím reálnym a pochopiteľným programom udržať dominantné postavenie USA vo svete je zastaralá pre jej sebeckosť. Jej zásadnou chybou je, že neakceptuje významné zmeny vo svete od 90-tych rokov, t.j. od rozpadu ZSSR a nástupu Číny, a chýba jej sebakritický pohľad na seba a na potrebu vlastných zmien.

Ukazuje sa, že doterajšia hegemónia USA, založená na ich hospodárskej, vojenskej a finančnej sile, vytvorila nepresvedčivý ideologický koncept pružných ľudských práv, na základe ktorých mohli USA selektívne intervenovať, kde mohli byť ich hospodárske záujmy ohrozené.

Predstava, že na svete existuje iba jeden pravdivý a úspešný model riadenia štátu, a tým sú USA, a iba pod ich vedením sa môže vytvoriť úspešný svetový poriadok, však nezodpovedá reálnej skutočnosti.

USA si nechcú priznať, že ich vlastná predstava výnimočnosti sa dnes stáva skôr zdrojom napätia a konfliktu vo svete.

Ukrajinský prezident nechápe, že finančná a vojenská pomoc zo strany USA a EÚ sa problematizuje, nakoľko významne zaťažuje štátne rozpočty a radikalizuje ich vnútropolitickú situáciu. Rady stúpencov v boji proti Rusku sa oslabujú a geopolitický problém vzťahov USA – Rusko sa zmenil v závažnú vnútropolitickú krízu USA.

Ukrajinský antihrdina nechápe, že ďalších 100 miliárd podpory je iba jeho vlastným želaním a nezostáva mu nič iné iba prázdne náreky a sťažnosti na svojich partnerov z demokratickej koalície.

Jeho bezvýchodisková situácia vedie aj k vnútornému štiepeniu ukrajinskej politickej vrchnosti a k logickým úvahám o výmene ich antihrdinu. Jeho posledné rozhodnutie o zrušení prezidentských volieb počas vojenského konfliktu iba vyostruje vnútropolitickú situáciu, a vedie k strate jeho legitimity a vydanie sa do rúk budúcim novým kyjevským pánom.

EÚ nevie naplniť očakávanie USA, že by prevzala na seba náklady vojenského konfliktu, pretože to presahuje jej vojenské a finančné možnosti a najmä, že sa hospodárskymi sankciami proti Rusku významne oslabila.

Ak Brusel i národné štáty EÚ chcú udržať sociálny zmier, musia priznať, že ďalšia podpora ukrajinského antihrdinu by iba otvárala možnosti nástupu extrémnych politických síl, ktoré by ukončili existenciu súčasného liberálneho mainstreamu.

Mediálne zverejnenie, že ukrajinský antihrdina (prezident Zelenskyj) v posledných dňoch kúpil dve jachty za takmer 100 miliónov dolárov, potvrdzuje, že nebude celkom chudobný a ak bude mať šťastie, môže dožiť niekde v Karibiku. Pochybujem, že by niektorí z politikov USA či EÚ mal záujem v budúcnosti sa previezť na týchto jachtách.

Myslím si, že návrh, ktorý by dnes demokratický Západ možno aj uvítal, t.j., že všetky územia, ktoré doteraz Putin anektoval, si môže ponechať za podmienky, že Rusko bude súhlasiť, že zvyšok Ukrajiny môže byť prijatý do EÚ a NATO, je nerealistický a pre Rusko neprijateľný.

Takýto scenár by v zásade Rusko dostalo iba na začiatok celej krízy, t.j. nesúhlasu s rozširovaním NATO a s rozmiestnením jeho rakiet na rusko-ukrajinských hraniciach.

Jediným riešením rusko-ukrajinského konfliktu je uznať geopolitické obmedzenia, ktoré musí rešpektovať aj Ukrajina.

Znamená to, že aj Ukrajina musí pragmaticky posudzovať geopolitickú mocenskú rovnováhu významných hospodárskych a vojenských rivalov, a to presne tak, ako to bolo v prípade Karibskej krízy v roku 1962, alebo uznanie problematických princípov na ktorých je založená Monroeova doktrína.

Je pravda, že v takejto podobe by každá zmluva mohla vyzerať ako prehra USA. Zdá sa mi, že by to stále bolo elegantnejšie riešenie ako ich útek z Kábulu.

Preto aj USA budú musieť uznať požiadavky Ruska, ktoré sú založené na pocitoch či presvedčení, že prijatie Ukrajiny do NATO vedie k rozmiestneniu rakiet na rusko-ukrajinských hraniciach, čo ohrozuje jeho národnú bezpečnosť.

Dnešný argument americkej administratívy, že príčinou jej angažovania sa v rusko-ukrajinskom konflikte je iba solidarita s ukrajinským ľudom, je nezodpovedný, pretože vystavuje svet zničujúcemu vojenskému konfliktu.

Samozrejme, takýto prístup by nútil aj slovenskú vládu, aby svoju skepsu k vojenskej pomoci na Ukrajinu zradikalizovala a zaradila sa tak do skupiny štátov EÚ, ktoré by mali žiadať Brusel o zásadnú zmenu jeho politiky voči tomuto vojenskému konfliktu, i k americkým požiadavkám o pokračovaní v podpore Ukrajiny.

Z hľadiska mainstreamových médií sa takýto prístup môže zdať extrémistický, ale ako ukazujú verejné prieskumy, takmer 50 % občanov SR si myslí, že príčinou rusko-ukrajinského konfliktu je Ukrajina, čo takýmto požiadavkám vlády môže dodávať legitimitu.

 Eduard Šebo

(Nové slovo)

Ilustračné foto: Flickr / Autor: manhhai