Branislav Fábry: Sankcie EÚ voči Izraelu verzus sankcie voči Rusku

Katastrofy v susedstve Európy

Blízky východ je spolu s bývalým ZSSR regiónom, ktorý sa nachádza geograficky najbližšie k Európe, a preto je aj pre EÚ dôležité, čo sa tam deje. Obe oblasti sa ocitajú v zložitej situácii, k čomu najviac prispeli agresie konkrétnych veľmocí. V bývalom ZSSR rezonuje ruská vojna proti Ukrajine, zatiaľ čo na Blízkom východe to je politika USA, ktorá dlhodobo vedie k rozpadu tamojších štátov. Avšak aj Izrael vykonal agresie voči viacerým svojim susedom, pričom anektoval niekoľko území, na ktoré nemá podľa medzinárodného práva nárok, vrátane Jeruzalema. V poslednom čase sa preto v Európe čoraz viac diskutuje o agresívnej politike Izraela. Samozrejme, že pri vojne v Gaze treba odsúdiť útoky hnutia Hamas z októbra 2023, ale vojna, ktorá prebieha už od roku 2023, sa postupne zmenila na absolútnu katastrofu pre tamojšie civilné obyvateľstvo – pozri tu. Oficiálne sa násilie v Gaze malo skončiť prímerím v októbri 2026, oblasť však opäť zaznamenáva eskaláciu, aj s rastúcimi civilnými obeťami a vysídľovaním. Situácia sa zhoršuje aj v oblastiach Palestíny na Západnom brehu Jordánu, a to najmä kvôli útokom izraelských osadníkov na palestínske obyvateľstvo. Zásadným problémom je aj izraelská invázia do Libanonu, ktorá už teraz vedie k novej vlne vysídľovania. Táto eskalácia budí nespokojnosť i v Európe, kde sa objavuje volanie po sankciách EÚ voči Izraelu. A vzniká otázka, prečo Rada EÚ nepostupuje tak ako pri každej eskalácii vojny na Ukrajine. K pobúreniu v EÚ prispeli i zásahy Izraela v medzinárodných vodách proti humanitárnym konvojom smerujúcim do Gazy s nevhodnými reakciami izraelských politikov, ale aj podozrenie na sexuálne násilie zo strany izraelských ozbrojených síl .

Jedným z dôvodov európskej kritiky je tiež odmietavý izraelský postoj k inštitúciám OSN. Izrael je voči nim čoraz skeptickejší, a to najmä kvôli častej kritike vo VZ OSN či neochote uznať faktické zmeny na okupovaných územiach. Pre EÚ sú však inštitúcie OSN dôležité, Európa je v nich nadmerne reprezentovaná a ide aj o jeden z posledných dôkazov jej bývalej moci. To platí aj pre vedúcich predstaviteľov Agentúry OSN pre pomoc palestínskym utečencom (UNRWA). Agentúru od jej vzniku viedli vždy iba predstavitelia štátov, ktoré mali dobrý vzťah k Izraelu a väčšinou pochádzali z Európy. Aj štáty EÚ preto ešte 5. decembra 2025 podporili predĺženie mandátu UNRWA o ďalšie tri roky – podporilo ho celkovo 151 členských štátov OSN. V reakcii na to však dňa 8. decembra 2025 izraelská polícia násilne obsadila centrálne zariadenie UNRWA v Sheikh Jarrah vo Východnom Jeruzaleme a zaistila majetok UNRWA. Proti krokom Izraela okamžite protestoval generálny tajomník OSN, avšak Izrael pokračoval s ďalším obsadzovaním zariadení UNRWA na území Palestíny. Aj Medzinárodný súdny dvor pritom ešte v októbri 2025 skonštatoval, že Izrael ako okupačná mocnosť je povinný zrušiť obmedzenia voči UNRWA a súhlasiť s pomocou poskytovanou agentúrou či dokonca uľahčiť ju. EÚ sa tak ocitla pred problémom, ako reagovať na porušovaniu „poriadku založeného na pravidlách“, ktorý tak často akcentuje vo vzťahu k Rusku.

Bezzubé individuálne sankcie

Nesúhlas so spôsobom, akým Izrael postupuje v Palestíne, bol dôvodom, že ešte v roku 2024 sa Rade EÚ prvýkrát podarilo zaviesť individuálne sankcie proti piatim fyzickým osobám a trom združeniam izraelských osadníkov. Až po dlhom čase sa v roku 2026 inštitúcie EÚ rozhodli zaviesť ďalšie sankcie voči konkrétnym izraelským subjektom. Dňa 11. mája 2026 tak Rada EÚ pridala do sankčného zoznamu EÚ tri fyzické osoby (Daniella Weiss, Meir Deutsch a Avichai Suissa), a štyri združenia osadníkov (Nachala, Regavim, Hashomer Yosh a Amana). Ich identita však bola zverejnená až neskôr. Aktíva dotknutých subjektov boli v celej EÚ zmrazené, zakazuje sa im poskytovanie finančných prostriedkov a fyzickým osobám zo zoznamu bol zakázaný i vstup do členských štátov EÚ. V prípade právnických osôb ide o organizácie izraelských osadníkov na okupovaných územiach Palestíny, ktorí sa tam dopúšťajú násilných aktov voči civilnému obyvateľstvu. Pokiaľ ide o tri fyzické osoby, sú to hlavy daných organizácií – Daniella Weiss stojí na čele Nachala, Meir Deutsch na čele Regavim a Avichai Suissa na čele Hashomer Yosh. Viacerí z týchto osadníkov útočili aj na objekty, ktoré pomohla vybudovať práve EÚ a napr. násilníci z Regavim zničili základnú školu neďaleko Betlehema, ktorú financoval Brusel.  

Individuálne sankcie voči týmto osobám pritom trpia podobnými nedostatkami ako iné prípady individuálnych sankcií, o ktorých som už písal. Ide o postup v zjavnom rozpore s právom na spravodlivý proces. O sankciách rozhoduje Rada EÚ, ukladajú sa netransparentne, a nie sú výsledkom právneho konania, pri ktorom by dotknutá osoba mohla preukázať svoju nevinu či sa aspoň vyjadriť. Výsledkom sú potom sankcie, smelo porovnateľné so sankciami v trestnom konaní, len bez riadneho trestného procesu. Voči Izraelčanom zo sankčného zoznamu by pritom bolo možné v štátoch EÚ začať aj trestné konania, a to kvôli násilným alebo extrémistickým trestným činom. Bolo by to možné i napriek tomu, že dané činy sa stali mimo územia EÚ. Výsledok trestných procesov by však bol rovnako nepresvedčivý ako výsledok ukladania sankcií Radou EÚ – Izrael by stíhané osoby určite nevydal. Podobne ani protiizraelské sankcie neprinášajú takú ujmu, ktorú by museli v Izraeli brať do úvahy. Pokiaľ ide o sankcie voči fyzickým osobám, šéfovia dotknutých osadníckych združení zrejme nepotrebujú jazdiť do štátov EÚ, ani tam nedržia významné finančné aktíva. Je naozaj málo pravdepodobné, že na cestu do Európy by sa chystala napr. 80-ročná Daniella Weiss zo združenia Nachala. Ona je predovšetkým symbolom osadníckeho hnutia a namiesto nej budú jazdiť po Európe iné osoby, ktoré pricestujú individuálne a nebudú sa oficiálne prezentovať ako členovia združenia. Pokiaľ ide o právnické osoby zo sankčného zoznamu, v ich prípade by mohlo byť problémom financovanie, avšak väčšina ich zahraničných zdrojov pochádza od subjektov z USA a na tie si Rada EÚ netrúfa siahnuť.

Keby chcela EÚ efektívnejšie zasiahnuť Izrael individuálnymi sankciami, zrejme by sa usilovala postihovať tých, ktorí postupy Izraela alebo násilie osadníkov v Palestíne financujú či propagujú. Vyzerá zo však tak, že EÚ chce sankcionovať Izrael len formálne, aby mohla tvrdiť, že sankcie neaplikuje iba voči Rusku a aby súčasne nespôsobila Izraelu reálne škody. V prípade Ruska totiž EÚ sankcionuje veľké množstvo ekonomických subjektov, firiem, bánk či podnikateľov a ich rodinných príslušníkov. Zasahuje tiež ruských novinárov či akademikov, ktorých upodozrieva zo šírenia „prokremeľských naratívov“ a „dezinformácií“. Najzávažnejší dopad však majú sankcie voči občanom EÚ, ktorí údajne šíria „proruské naratívy“. Na sankčný zoznam sa tak dostalo viacero ľudí, ktorí kritizujú svoje vlády za politiku voči Rusku. Niekedy tam tiež zaraďujú novinárov, ktorí sa Ruskom príliš nezaoberajú, ale kritizujú napr. francúzsky neokolonializmus v Afrike alebo nemeckú politiku voči Izraelu a Palestíne. Jedným z nich je nemecký občan a novinár Hüseyin Doğru, ktorý podľa Rady EÚ „… podporuje činnosti vlády Ruskej federácie, ktoré narúšajú stabilitu a bezpečnosť v Únii … zapájaním sa do manipulácie s informáciami.“ Novinár teda neporušil žiadny zákon, ale údajne manipuloval s informáciami o Gaze, čím narúšal stabilitu EÚ v záujme Ruska. To stačilo, aby mu Rada EÚ bez vypočutia uložila sankcie, ktoré ho zmenili na bezprávnu osobu: zmrazil sa mu majetok, znemožnilo sa mu slobodne cestovať či slobodne sa zamestnať. Navyše, novinár musí žiť zo životného minima, ktoré mu štátne orgány vydeľujú z jeho zmrazených aktív. A ešte aj živiť rodinu s malými deťmi…

Sankcie, ktoré by bolo cítiť

Individuálne sankcie EÚ sa ako nástroj nátlaku voči zahraničným štátom príliš neosvedčili, skôr fungujú ako prostriedok lámania vnútorných nepriateľov v Európe. Existujú pritom oveľa silnejšie sankčné nástroje, ktoré však inštitúcie EÚ voči Izraelu používať nebudú. Európska komisia ešte v roku 2025 tematizovala široké spektrum ďalších sankcií, už vopred však bolo zrejmé, že sa ich v Rade EÚ nepodarí schváliť. Zvlášť významným by bol zásah do asociačnej dohody medzi EÚ a Izraelom, najmä pozastavenie niektorých ustanovení dohody týkajúcich sa obchodu – EÚ je totiž najväčším obchodným partnerom Izraela. Niektoré z členských štátov, najmä Španielsko a Írsko pritom takéto kroky otvorene požadovali. Na druhej strane má však Izrael stále značnú podporu časti členov EÚ. Český minister zahraničia Macinka to povedal jasne: „Pozícia ČR voči Izraelu je v tejto chvíli taká, že my už nepripustíme žiadne obchodné sankcie, aj keď by sme to mali blokovať ako jediní.“ Bezvýhradná podpora Izraela je pritom jedna z mála vecí, na ktorej sa zhodnú koalícia i opozícia v ČR. K silným podporovateľom Izraela patria aj niektoré ďalšie štáty strednej a východnej Európy, najmä Maďarsko, i keď po zmene vlády nie je jeho politika voči Blízkemu východu ešte úplne jasná. Rozhodujúcou oporou Izraela v EÚ však zostáva Nemecko a v tom existuje konsenzus i s opozičnou stranou AfD.

Téma sankcií rezonuje aj pri rôznych športových a kultúrnych podujatiach. Aby bolo jasné, osobne som odporcom prenášania sankčnej politiky do športu a kultúry, ale práve tu cítiť dvojaký meter najlepšie. Voči Rusku sa obmedzenia v športe a kultúre aplikujú naozaj masívne, od futbalu a hokeja až po Eurovíziu. V prípade Izraela sa však postupuje presne naopak a tento rok to jasne potvrdil. Kvôli izraelsko-americkej agresii proti Iránu museli v marci a apríli zrušiť dva z ôsmich turnajov MS nižšej kategórie v ľadovom hokeji – tie sa mali konať v SAE a Kuvajte (tu). Naopak, Izrael odohral hokejový turnaj MS na území EÚ (Sofia) bez problémov a dokonca ho vyhral. Ešte zaujímavejšie to bolo s Eurovíziou. Hudobná súťaž, ktorá už dávno stratila svoj umelecký obsah, sa zmenila na politickú deklaráciu lojality k Izraelu. Po vylúčení Ruska a Bieloruska niektorí umelci už niekoľko rokov požadovali rovnaký meter a žiadali, aby sa na podujatí nemohli zúčastniť reprezentanti Izraela. Táto požiadavka sa stupňuje už niekoľko rokov a v tomto roku sa predstavitelia niektorých krajín (Španielsko, Holandsko, Slovinsko, Island, Írsko) ostentatívne odmietli zúčastniť. Organizátorov neodradila dokonca ani neúčasť Írska, ktoré je rekordérom v počte víťazstiev súťaže Eurovízia (7-krát). Samozrejme, treba uznať, že izraelský reprezentant spieval naozaj pekne a je škoda, že na podujatí skončil až na druhom mieste. Mimochodom, keby zvíťazil, mal by právo hostiť hudobnú súťaž práve Izrael, a to by viedlo k zaujímavým politickým diskusiám i v EÚ.

Na záver možno len konštatovať, že EÚ si prostredníctvom sankcií vytvára akúsi ilúziu vlastného významu vo svete. Takto môže Brusel pred vlastným obyvateľstvom predstierať, že reaguje na problémy vo svojom susedstve, v skutočnosti však iba dokazuje, že na ne nemá skutočný politický vplyv. Pred vyše 10 rokmi pritom mohli štáty EÚ ovplyvniť udalosti na Blízkom východe zásadným spôsobom. V októbri 2015 totiž nadobudla platnosť jadrová dohoda s Iránom, nazývaná aj Spoločný komplexný akčný plán (JCPOA). V nej sa Teherán reálne vzdal vývoja jadrových zbraní, pričom civilný jadrový program zostal pod prísnym dozorom. To bolo diplomatickým úspechom Európy, pretože traja signatári JCPOA boli priamo členmi EÚ (Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia), hoci napr. taká India zostala mimo. Mohlo ísť aj o veľký impulz pre európsku ekonomiku pri obchode s Iránom a Irán pre EÚ predstavoval významnú alternatívu pre dovoz energetických surovín. Celá dohoda však zlyhala práve preto, že EÚ sa stala iba „príveskom“ USA, ktorý nedokázal tvoriť vlastnú politiku na Blízkom Východe. Podobný vývoj bol cítiť aj vo vzťahu s Ruskom, kde štáty EÚ vedené Washingtonom veľmi poškodili svoju ekonomiku prerušením energetických vzťahov s Ruskom. A aby tieto neúspechy dokázali inštitúcie EÚ zamaskovať, predstierajú veľmocenskú hru na sankcie. Pri bližšom pohľade sa však ich sankčná politika ukazuje ako nesvojprávna.

Branislav Fábry

(Nové slovo)