František Škvrnda: Ukrajinská povolebná hmla

Výsledky druhého kola neznamenajú automaticky takú veľkú podporu nového prezidenta. Skrýva sa za nimi aj sklamanie z politiky P. Porošenka a hnev na neho. Ak zoberieme „čísla“ z prvého kola volieb – účasť 63,52 % voličov a zisk 30,24 % hlasov, „čisto štatisticky“ to znamená, že nový prezident mal podporu 19,21 % občanov nad 18 rokov, pričom všetci nemusia byť jeho „tvrdí“ stúpenci.

K paradoxom súčasnej politiky (nielen na Ukrajine) patrí, že výsledok volieb je síce jednoznačný, ale nedá sa odhadnúť, aké zmeny prinesie. S kandidátmi bez politických skúseností z umeleckých, športových či iných podobných kruhov je vo svete veľa skúseností, ale len niekedy sa „vydaria“ v prospech ľudí. Neraz hlboko zapadnú do politického bahna a spôsobia viac problémov ako profesionálni politici. Mnohí si pamätajú, koľko zmätku priniesol do politiky a riadenia štátu jeden český dramatik, disident, predstaviteľ „nepolitickej politiky“, ktorého vrcholným „výplodom“ sa stal deviantný výrok o humanitárnom bombardovaní Juhoslávie v roku 1999.

Ukrajina je z hľadiska rozlohy a počtu obyvateľov (hoci výrazne klesajúceho – od roku 1989 do súčasnosti ide o vyše 9,5 milióna osôb) stále veľký európsky štát. Má naďalej veľký ekonomický potenciál (ktorý upadá možno ešte rýchlejšie, ako klesá počet jej obyvateľov), ale z hľadiska súčasnej hospodárskej situácie, keď sa stala jednou z najchudobnejších európskych krajín, je príliš závislá na zahraničí. Táto závislosť, od ktorej sa odvíja aj mocenskopolitický zápas o Ukrajinu doma i v zahraničí, má dva vektory – západný a východný.

Západný možno rozdeliť na dva smery, ktoré prezentujú USA (s nesmiernou vypočítavosťou bez ohľadu na realitu) a EÚ. Brusel sa v záujme udržania aspoň akej-takej stability Ukrajiny, ako veľkého suseda, predsa len viac snaží prihliadať k realite. Problém je aj vo Východnom partnerstve, ktorého hlavným cieľom nie je ekonomický rozvoj štátov regiónu, ale ich „demokratizácia“. Žiaľ, z demokracie sa bez ekonomického základu v žiadnom, a tobôž v rozvrátenom, štáte dlho vyžiť nedá. Ďalším problémom EÚ je, že štáty EÚ susediace s Ukrajinou (najmä Poľsko a Maďarsko, čiastočne aj Rumunsko) síce proces jej „demokratizácie“ podporujú, ale majú voči nej aj vlastné požiadavky. Nesmie sa pritom zabudnúť ani na NATO a jeho patologickú snahu rozširovať sa, čo tiež neprispieva k pokoju. No a faktorom destabilizácie je aj pôsobenie Medzinárodného menového fondu a jeho „hry“ s pridelením nových pôžičiek či uvoľňovaním už pridelených zdrojov.

Východný vektor je spojený s Ruskom. Má tiež silný ekonomický vplyv – spojenie Ruska s Ukrajinou má dlhé tradície a jeho spretŕhanie za každú cenu aj bez toho, aby bola nájdená primeraná náhrada niekde inde, je iracionálne. Druhou stránkou vzťahov sú bezpečnostno-politické otázky. Situácia s Krymom i na Donbase je pre Ukrajinu patová. Nepomôže tu ignorovanie Ruska, jeho obviňovanie z rôznych nebezpečných aktivít a zámerov, ktoré však nie sú dostatočne podložené argumentmi, pričom sa na tom priživujú najmä USA a NATO. Rusi nie sú anjelmi, ale bez zohľadnenia ich stanoviska a rokovania s nimi sa problémy Ukrajiny nevyriešia.

Od nového prezidenta sa mnoho očakáva doma i v zahraničí a požiadavky sú pestré až protichodné. Nepochybuje sa o pokračovaní prozápadnej orientácie, ale Západ znepokojuje, že nový prezident, chce o prípadnom vstupe Ukrajiny do NATO usporiadať referendum. Odporúča sa mu najmä začať bezodkladne boj proti korupcii, ktorá ukrajinskou politikou prenikla skrz-naskrz, ukončiť boje na Donbase a riešiť skutočné bezpečnostné problémy Ukrajiny (nesúvisia len s vojenskými otázkami a vzťahmi k RF) a čo najrýchlejšie zlepšovať neraz až kruté sociálno-ekonomické podmienky života bežných ľudí.

Bude záležať na spolupracovníkoch, ktorých si do úradu si vyberie. Prognózy zatiaľ necháme bokom. Budú dva medzníky, ktoré napovedia o ďalšom vývoji Ukrajiny pod vedením nového prezidenta. Pôjde o prvých sto dní jeho vládnutia a najmä výsledky parlamentných volieb, ktoré môžu poriadne zamiešať politické karty.

Zakončíme mravokárne. Ukrajinská kríza, ktorej súčasná etapa sa začala štátnym prevratom po Euromajdane vo februári 2014, má mnoho podôb. Mediálno-politicky a analyticky ich možno sledovať donekonečna a čím viac sa nimi zaoberá, tým viac komplikácií sa v nich zo západného pohľadu nájde. Stáva sa to zdrojom aktivít (a niekedy aj financovania) rôznych politických, mediálnych, mimovládnych a pod. kruhov, ktoré nechcú ani tak niečo riešiť, ako skôr pokračovať v diskusiách o tom, bez ohľadu na problémy bežných ľudí a ich ťaživú sociálno-ekonomickú situáciu. Prichodí na um aj slovenské príslovie – z cudzieho krv netečie.

Možno sa však spýtať, komu vlastne prospieva rusofóbia, ktorú v tejto situácii šíria USA, NATO, EÚ i súčasný ukrajinský establišment. Azda by sa odklon od tejto línie mohol stať jednou z nitiek, ktorou sa začne odmotávať politicky začarované klbko ukrajinských ťažkostí.

František Škvrnda

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 17 – 18/2019 a na noveslovo.sk)

Publikujeme na základě spolupráce se slovenským levicovým portálem noveslovo.sk