Eduard Šebo: Oxid uhličitý (CO₂) v geopolitických záujmoch sveta
Samozrejme, že každý tento problém má rôznu intenzitu a rôzne funkcie. Myslím si, že to tohto trouble mixu patrí ešte aj zelená politika EÚ. Nie pre jej dobré univerzálne úmysly, ale preto, že po vyhlásení sankcií na dovoz energetických surovín z Ruska sa stáva tento program trojským koňom úpadku EÚ.
Otázky ochrany environmentu, ktoré nastoľuje vedecká komunita, politické strany a mimovládky, a ktoré vyplývajú aj z negatívnej skúsenosti laickej verejnosti, sa stali tým, čo si skutočne zaslúži našu mimoriadnu pozornosť.
Zmena klímy, problémy s vodou, úbytok lesov a snaha väčšiny výrobcov presunúť environmentálne otázky na štát, sú evidentnými faktmi.
Napriek tomu existuje nemalá časť vedcov i verejnosti, ktorá upozorňuje, že vehemencia, s akou sa EÚ upla na otázky klímy a podiel modernej spoločnosti na jej zhoršovaní, odmieta zelenú politiku EÚ a považuje ju za alarmistickú, nečasovú a neúmerne drahú. Zmenu klímy táto skupina považuje za prirodzené výkyvy počasia, a teda za štandardnú súčasť globálnych javov na Zemi.
Nie som odbornou autoritou, aby som trúfal na matematických modeloch dokázať správnosť jedných alebo druhých. Mňa zaujíma politická funkcia zápasu o výklad ochrany environmentu a jej prechod, či transformáciu na politiku s jasne definovanými cieľmi.
Jednou z odnoží environmentálneho zápasu je dramatická požiadavka EÚ na jej „energetickú autonómiu“ od Ruska.
Doterajšie úsilie EÚ obmedzovať, či vylučovať energetické zdroje založené na uhlí…, a teda na neobnoviteľných zdrojoch, vychádzalo z dovozu lacných surovín z Ruska. Z toho vyplýval aj plán dosiahnuť v roku 2050 uhlíkovú neutralitu. Tento plán však bol založený na priemerných cenách energetických surovín za posledných desať rokov.
Sankcie na dovoz energetických zdrojov z Ruska nevyplývajú iba z požiadavky zničiť autokratický putinovský režim, ale majú byť prejavom starostlivosti demokratického Západu o našu Zem. V tejto súvislosti je badateľná snaha stotožniť boj s oxidom uhličitým s bojom proti Rusku a vyhlásiť tieto dve veličiny za najväčších ohrozovateľov súčasnej civilizácie.
Ak mám pravdu, že otázky enviromnentu sa stávajú dôležitým prvkom v geopolitickom zápase o demokratizáciu, estetizáciu a o zdravotnú podobu našej planéty, potom je žiaduce, aby sme ciele tejto politiky posúdili kriticky. Alarmistické a progresívne skupiny, ktoré sa predbiehajú v skrátení termínov dosiahnutia nulovej produkcie CO₂, vyžadujú, aby diskusia o ochrane životného prostredia rozlišovala odbornú, vedeckú stránku od politickej, ktorej cieľom by malo byť posúdenie ekonomických a sociálnych dôsledkov takejto politiky pre EÚ a svet.
Nie je bez zaujímavosti, že lídrom tohto ekologického hnutia vo svete je EÚ, ktorá sa však podieľa na znečistení CO₂ iba 8 %, a je teda fakticky najčistejším miestom na našej planéte. I napriek tomu chce EÚ byť na čele tohto zápasu.
Vzniká tak otázka, prečo práve EÚ zdvíha rukavicu s CO₂, a prečo sa tak dlho zdráhali podporiť tieto výzvy najväčšie krajiny sveta USA, Čína, Rusko, ktoré boli a sú najväčšími producentami CO₂.
Politicky si túto tému v EÚ prisvojili politické strany zelených, pre ktoré je táto agenda číslo jeden a pre ktorú v mnohých krajinách získali významné pozície v národných parlamentoch, resp. vo vláde.
Hlavnými podporovateľmi tejto politiky sú mladí ľudia, spravidla s vysokoškolským vzdelaním a hlavne z veľkých miest.
Problém tohto hnutia nespočíva v tom, že by si ochrana životného prostredia nezaslúžila takúto pozornosť, ale v tom, že v trhových podmienkach dnešného kapitalizmu, kde všetko musí mať svoje finančné vyjadrenie a konkurenčnú cenu, sa zelená politika stáva významnou záťažou, pretože zdražuje výrobu a produkciu tovarov, čo oslabuje jej konkurencieschopnosť. V dnešných podmienkach, kedy sa EÚ postavila na čelo environmentálneho zápasu za lepší a krajší svet, musí rátať s oslabením svojej konkurencieschopnosti. Tento fakt toto hnutie zatajuje, resp. ignoruje.
Zvýšeniu nákladov by sa dalo vyhnúť iba vtedy, keby všetky krajiny sveta zvýšili svoje ceny tovaru o rovnakú ekologickú „deltu“ vyjadrenú v dolároch či eurách.
Keďže v trhových podmienkach je to nemysliteľné, musí to najviac postihnúť tých, ktorí majú najambicióznejší program zníženia CO₂, a to je EÚ.
Detská naivita zelených sa tak stáva politickou silou, ktorá v záujme vyššieho dobra, t.j. krajšej a lepšej planéty, požaduje urýchlene realizovať zelený program.
Je len prirodzené, že v trhových podmienkach kapitalizmu takáto politika musí skončiť politickým fiaskom a bankrotom firiem a krajín. Títo progresivisti a stúpenci najvyššieho dobra si neuvedomujú, že pília zdravú haluz na ktorej sedia.
Radikáli a alarmisti zo zelených strán v strete s realitou boli nútení už pri svojom štarte urobiť významné zmeny v taxonómii obnoviteľných a bezpečných zdrojov.
Ešte nedávno sa viedli diskusie, či do zoznamu obnoviteľných zdrojov môže byť zarátaná aj výroba energie v jadrových elektrárňach, ako aj o tom, dokedy sa bude môcť používať plyn. Tieto otázky vyriešili tak, že ich kvalifikujú ako dočasné (zlé) energetické médiá. Pre tieto skupiny je ideálom ich náhrada solárnou, veternou, vodnou a geotermálnou energiou.
Pod dojmom týchto vízií započal boj o „energetickú autonómiu“, t.j. nezávislosť od energetických zdrojov z Ruska.
Pod kepienkom krajšieho sveta sa pod vedením USA sformoval demokratický front, ktorý sa v záujme oslabenia Ruska a zmocnenia sa jeho zdrojov rozhodol uvaliť hospodárske sankcie na Rusko.
Aby sa sankcie stali nevratnými, bolo potrebné pomocou náloží vyhodiť plynovod Nord Stream 2. USA tým prinútili EÚ, aby nákup plynu bol nahradený americkými dodávkami.
Hlavným problémom tejto „autonómie“ bolo, že najväčšími producentami ropy a plynu sú Rusko, Saudská Arábia a ďalšie krajiny zo Stredného východu.
Autori ekonomických sankcií vychádzali z toho, že Rusko je izolované, slabé a bez predaja ropy a plynu sa musí ekonomicky zrútiť. Nerátali však s tým, že tieto krajiny sa spoja a že vytvoria cenový a výrobný kartel, ktorý závažným spôsobom otriasa hospodárstvom EÚ.
Je pravdou, že na svetových trhoch je dostatok týchto energetických zdrojov, ale ponúkajú sa za rôzne ceny s nemalým príplatkom za dopravu.
Uvaliť sankcie je pomerne jednoduchý akt. Komisia EÚ po súhlase z Washingtonu vydá rozhodnutie.
Keďže počet producentov je v súčasnosti konečný, znamená to, že ruskú ropu je možné kúpiť iba z Indie alebo z Číny…, samozrejme za vyššiu cenu, ako bola nakupovaná priamo, cez ropovody či plynovody ešte pred vyhlásením sankcií.
Toto je najtrápnejší a najponižujúcejší dôkaz o nesamostatnosti a servilite EÚ.
Stáva sa absurdným divadlom, kedy EÚ obchádza sama a vedome svoje vlastné pravidlá. Je to nielen hanba politických elít EÚ, ale je aj strata dôstojnosti tohto spoločenstva.
Politické elity EÚ nevedia zabezpečiť záujmy európskych krajín a nemajú ani dostatok síl priznať si, že politický koncept oslabenia Ruska, založený na zahranično-politickej stratégii USA, t.j. zadržať a oslabiť Rusko, nevyšiel. Očakávania, že ceny ropných produktov po zrútení Ruska budú lacnejšie pre USA a EÚ, sa nenaplnili. Skutočnosť je dnes taká, že tieto suroviny významne zdraželi a strata konkurencieschopnosti EÚ ohrozuje jej sociálno-trhovú ekonomiku.
USA, ako líder projektu zlyhali so svojím projektom oslabenia Ruska a v skutočnosti sa stali pascou pre celý demokratický Západ.
Druhým frontom proti Rusku sa stali americké snahy o rozšírenie NATO o Ukrajinu.
Rusko zaslalo v decembri 2021 ultimátum americkej vláde, aby dala garancie, že nebudú na ruských hraniciach rozmiestnené americké rakety a že Ukrajina nebude prijatá do NATO.Rusko pohrozilo, že v prípade odmietnutia bezpečnostných garancií zo strany USA je ruská vláda pripravená použiť aj vojenské prostriedky k zachovaniu svojej bezpečnosti.
Vo februári 2022 tak aj urobila a ruské vojská vstúpili na ukrajinské územie.
USA a celý demokratický Západ aj po dvesto miliardovej investícii do ukrajinského antihrdinu, t.j. prezidenta Zelenského, bude nútený ukončiť diskusie o prijatí Ukrajiny do NATO a bude nútený uznať bezpečnostné záujmy Ruska, ako aj občanov nových ukrajinských republík.
Hospodárske dôsledky za chybnú a nečasovú stratégiu nedopadajú na USA, ale najmä na EÚ. Nezmyselné investície v desiatkach miliárd a oslabovanie európskej produkcie majú za následok politickú nespokojnosť jej občanov, ktorá sa stále viac a viac šíri Európou.
Zdá sa, že príčinou zlyhania USA je ich špecifický americký prístup k svetu, ktorý im neumožňuje stať sa skutočným lídrom svetového spoločenstva. Vždy im ide iba o peniaze a zisky pre USA! Najostrejšie je to vidieť na Bidenovej obhajobe dodávok ďalších zbraní a pôžičiek pre Ukrajinu: „Je to dobrá investícia, ktorá bude našim deťom prinášať dobrú dividendu.“
O líderstve USA sa však nerozhoduje iba v tejto zástupnej vojne na Ukrajine. Pred niekoľkými dňami venezuelský prezident Maduro oznámil, že jeho krajina je pripravená podporiť vznik novej vojenskej aliancie zloženej z Ruska, Kuby, Brazílie a Argentíny.
Okamžité ostré ultimátum USA zo strany ministra zahraničných vecí pána Blinkena o zastavenie takýchto iniciatív zo strany Ruska skončilo iba výsmechom a iróniou na úrovni hovorkyne ruskej vlády…
Veci sa v dejinách opakujú! Nie je tu podobnosť iba s ruským ultimátom z decembra 2021, ale najmä je tu aj určitá pozitívna skúsenosť a návod, ako odvrátiť tretiu svetovú vojnu. Túto skúsenosť predstavuje kubánska kríza z roku 1962.
Dúfajme, že politické elity v USA i v Rusku budú na úrovni Kennedyho a Chruščova a zastavia prehlbujúcu sa politickú priepasť medzi Ruskom a USA.
Zdá sa však, že odďaľovanie takejto dohody prinesie USA iba väčšie a možno i nevratné škody v podobe nového svetového poriadku, v ktorom budú mať USA pridelené adekvátne miesto, zodpovedajúce jeho sile a schopnosti podieľať sa na globálnych problémoch ľudstva.
Eduard Šebo
- tisk
- přeposlat emailem
- sdílet
- uložit jako oblíbené
- 870x přečteno
Komentáře
Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.