Pokusy opozície o deštrukciu štátu a majdanizáciu Slovenska

So záujmom som si prečítal excelentný príspevok  Eduarda Chmelára v Slove Toto nie je ušľachtilý zápas za demokraciu, ale špinavý mocenský boj. Aj si  dovolím vyjadriť zopár poznámok k aktivitám opozície a prezidentky SR, avšak z iného uhľa pohľadu.

Opozícia, ktorá bola porazená v demokratických predčasných voľbách, nerešpektuje ich výsledky a pokúša sa za každú cenu dostať k moci už osem týždňov po nich. Je úplne frustrovaná z výsledkov volieb, ale najmä z neschopnosti zostaviť vládu.

Cieľom opozície je škodiť Slovensku a dostať sa k moci 

Opozícia organizuje protesty občanov vraj na záchranu Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len ÚŠP). To je však len kamufláž a ďalší podvod progresívcov, liberálov a kresťanských demokratov na občanoch. Skutočným  záujmom PS, SaS a KDH je dva mesiace po voľbách povaliť legitímnu vládu, ktorú volilo viac ako 1,3 milióna občanov aj s jej jasným programom, ktorý začala realizovať. Chcú vyvolať chaos a následne ďalšie predčasné voľby. Sú to organizované útoky opozície a platených aktivistov na Smer-SSD, Hlas-SD a SNS, osobitne však na Roberta Fica. Práve Fico im je tŕňom v oku pre jeho principiálne postoje k riešeniu sociálnych problémov občanov, návrat k právnemu štátu, suverénnu zahraničnú politiku, zrušenie dodávok zbraní Ukrajine a pre ochranu pred nelegálnou migráciou. Terčom je aj Peter Pellegrini, ktorý im prekáža len pre jeho pravdepodobnú kandidatúru na prezidenta, čo môže  zmenšiť šance kandidáta PS a SaS, proamerického klona Zuzany Čaputovej, Ivana Korčoka. Slovensko by sa po prípadnom zvolení Korčoka dostalo z blata do kaluže, bolo by malou kolóniou USA a poslušným, nesvojprávnym členom NATO a EÚ.

Nejde im ani o spravodlivosť, ale o ochranu ľudí, ako je Lipšic, Mikulec, Hamran, Čurillovci, a ďalšej „partičky“, ktorá tu vyvolala vojnu v polícii a likvidovala vtedajšiu opozíciu. Ľuďom, ako je Šimečka, Sulík, ale i Matovič a Majerský, nikdy nešlo o Slovensko, ale len o moc a ich osobný prospech. Vyvolávajú nenávisť v spoločnosti, zneužívajú občanov na naplnenie svojich  a zahraničných mocenských záujmov. Demonštrujúci, prevažne mladí ľudia, pritom  nechápu, že nejde o ohrozenie právneho štátu, ale že v ohrození je len Lipšic a jeho nohsledi, že nebojujú za demokraciu, ale len za osobný prospech opozičných politikov, konajúcich v záujme USA a Bruselu. 

Pôjde opozícia v boji o moc cestou, ako v roku 1989 a 2018?

Réžia a scenáre politických prevratov vytvorili za morom mocní sveta dávno predtým, ako sa začali pokusy o likvidáciu socializmu vo východnej Európe. Prvým výraznejším pokusom o politický prevrat bol v Československu v roku 1968, ktorý však Západu nevyšiel.

Keďže scenáre nie vždy a nie celkom vychádzajú, tak sa pružne modifikujú a náš nový veľký brat si vždy niekoho nájde, prostredníctvom koho sa pokúsi svoj mocenský záujem zrealizovať. Čert tam zober slušných ľudí a občanov, ktorí tento štát stavali na nohy a denne pracujú za smiešne platy v druhom sľubovanom Švajčiarsku.

Posledné desaťročia sa opakujú pokusy a situácie, zamerané na zvrhnutie demokratických vlád prostredníctvom farebných revolúcií, ktoré podporujú a neraz i organizujú proamerické a probruselské sily.

Scenáre na zmeny režimov sú známe a dávno odskúšané, môžu sa len mierne modifikovať. Médiá už od pádu Matovičovo-Hegerovej vlády masírujú masy a keďže to tá „luza“, tie „opice“, ako o nich hovoril Jaroslav Naď, nepochopili, že v predčasných voľbách prehrali, tak treba pokus opakovať. Bývalí predstavitelia skrachovanej vlády OĽaNO, SaS, prakticky neexistujúca strana Za ľudí, ku ktorým sa pridali farizeji z KDH, sa  pod vedením PS nepokúšajú o nič iné, ako o politický prevrat.

Pripomeňme si, že aj v Novembri ´89 došlo pri politickom a ekonomickom prevrate k podvodu na občanoch, keď bola počas v podstate pokojnej demonštrácii študentov zverejnená nepravdivá správa o smrti Martina Šmída. Až potom došlo k radikalizácii demonštrantov a útokom na vtedajšiu moc.

Podobne bola v roku 2018 zneužitá vražda novinára Jána Kuciaka pri vyvolaní nepokojov a snáh vraj nezávislých slniečkárov (z ktorých sa zakrátko stali politici, ako neblaho známy Juraj Šeliga) na povalenie vlády. Vtedy im to úplne nevyšlo vďaka prezieravosti Roberta Fica, ktorý sa vzdal funkcie predsedu vlády, nastúpil Peter Pellegrini a odišiel i Robert Kaliňák.

Teraz stojí otázka tak, koho vraždu zneužije opozícia, aby sa dostala k moci? Postačí jej pseudoproblém so špeciálnou prokuratúrou  a boj za spolitizovaného špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica? Čas ukáže, no nič pozitívne z tohoto zápasu nemôže vzísť.

Psí brechot do neba nejde a ani demonštrácie nič nevyriešia

To, čo sa deje v posledných dňoch, nie je o Lipšicovi a jeho organizovanej skupine, ani o špeciálnej prokuratúre a už vôbec nie o spravodlivosti, či dokonca o demokracii. Evidentne ide o ďalší pokus o deštrukciu štátu, ktorý by smeroval k uchopeniu moci opozíciou a štátnemu prevratu. Protagonisti nie sú len opoziční progresívno-liberálni a kresťanskí politici, ale i mainstreamové médiá, spolitizované mimovládky, pseudoumelci, hrajúci sa na svedomie národa a celkom iste i vplyvné zahraničné skupiny štedro financované spoza veľkej mláky.

Ak sa pozrieme  na tribúny, tak tam vidíte popri dnes už sfanatizovanom Michalovi Šimečkovi, unavenom Richardovi Sulíkovi a tragédovi Milanovi Majerskom, aj jasných Fico-bjjcoch ako je Jaroslav Naď, Mária Kolíková, či Juraj Krúpa. Nuž a ako komparz za nimi stojí Magda Vášáryová a Richard Stanke. Pod tribúnou ticho čaká na svoju šancu Mikuláš Dzurinda a jemu podobní skrachovanci. Daniel Lipšic ako správny špeciálny prokurátor s metódami z 50. rokov minulého storočia stína hlavy a hovorí, aké je to demokratické a prospešné pre spoločnosť. Mladí ľudia, i tí starší, čo nechápu, že vrcholom demokracie sú demokratické voľby, sa znovu a znovu nechávajú zneužiť politikmi, ktorí robia špinavú prácu za USA a Brusel.

Šesť týždňov po voľbách stovky demonštrantov nekričia My chceme demokraciu, my chceme spravodlivosť!, ale Lipšica si nedáme! Vládna mafia, zločinci!, Dosť bolo Fica! V tej súvislosti treba pripomenúť, že protesty organizované opozíciou s mimoriadnou podporou mainstreamových médií sú stále vulgárnejšie, zmnožujú sa nenávistné prejavy a začína sa stupňovať agresivita. To je veľmi nebezpečné nie pre vládu, ale najmä pre našu spoločnosť.  

Ak hovoríme o demonštrantoch, možno si treba tiež pripomenúť slová Jaroslava Naďa z roku 2020. Pri protestoch proti obmedzovaniu občanov pri Covide 19, na ktorých sa vtedy zúčastnilo takmer 20-tisíc ľudí, povedal: „Demonštrujú iba opice, bitkári, extrémisti a psychopati.“ Teraz je aj on spolu s predstaviteľmi PS, KDH a SaS medzi takýmito typmi ľudí?!

Opoziční europoslanci sa správajú ako užitoční idioti

Do protivládneho zápasu sa zapájajú aj protislovenskí poslanci PS, SaS a KDH v európskom parlamente (EP), ktorí škodia Slovensku, ako len môžu. Na dehonestáciu Slovenska zneužili aj Európsky parlament. Verejne špinia a dehonestujú vlastnú krajinu, navádzajú EÚ na prijatie sankcií a obmedzenie eurofondov, čím ohrozujú národnoštátne záujmy SR.

Priznám sa, o viacerých europoslancoch som doteraz akosi nepočul, a prečo aj, keď nerobili v prospech Slovenska nič, práve naopak, vedome ho poškodzujú. Možno treba pripomenúť hlavných protislovenských aktérov, akými sú Martin Hojsík z PS, Ivan Štefanec z KDH, či Peter Pollák z OĽaNO. Spolu s ďalšími iniciovali rokovanie EP proti Slovensku, vyvolali  debatu o údajnom porušovaní princípov právneho štátu, a to len pre navrhovanú úpravu trestného zákonníka a zrušeniu špeciálnej prokuratúry. Navrhované zmeny pritom nie sú v rozpore s našou prístupovou zmluvou k EÚ, ani európskym právom. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ÚŠP na čele s D. Lipšicom nie je žiadnym garantom spravodlivosti, ale naopak, stal sa nástrojom politického boja a porušovania ľudských práv.

Frustrovaní zástupcovia strán, ktoré vo voľbách prehrali, sa chcú pomstiť ľuďom na Slovensku a žiadajú dokonca prijať odsudzujúcu rezolúciu a potrestať Slovensko odobratím eurofondov.

Ako pripomenula europoslankyňa za Smer-SSD Monika Beňová: „Zákernosť a zlomyseľnosť našich opozičných politikov voči vlastnému štátu a jeho občanom očividne nemá žiadne hranice. Mohlo by to znamenať napríklad pozastavenie hlasovacích práv v Rade EÚ, ale aj stopnutie európskych peňazí určených pre samosprávu, ochranu životného prostredia, zdravotníctvo, školstvo či poľnohospodárov.“

Na záver tejto časti mi nedá nepripomenúť, že aj opoziční europoslanci, zvolení na Slovensku a za Slovensko, by si mali uvedomiť, že do EP sa chodí bojovať za Slovensko, nie proti nemu.

Prezidentka Čaputová tiež vedome škodí Slovensku

Príčinou naháňania ľudí do ulíc, organizovania demonštrácií a nepokojov nie je však len sklamanie opozície z výsledkov volieb, ale aj nespokojnosť zahraničia, osobitne USA, NATO a Bruselu s vládou Roberta Fica a povolebným vývojom na Slovensku.

Do deštrukcie štátu sa preto výrazne zapája aj progresívna prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá podporuje opozíciu, brzdí parlament i vládu, vyhráža sa nepodpísaním zákonov a podaniami na Ústavný súd SR. Aj s veľvyslancami, s ktorými sa stretáva spravidla na začiatku roka, už teraz diskutuje o vraj nepriaznivom povolebnom vývoji, o spravodlivosti či právach sexuálnych menšín. Prakticky tak navádza veľvyslancov členských štátov EÚ na zasahovanie do vnútorných záležitostí suverénneho Slovenska. Žiaľ, prezidentka i opozícia sú hanbou Slovenska.

V duchu toho všetkého, čo sa na Slovensku v súčasnosti deje, by sme mali modifikovať heslo „Vyhraj voľby a môžeš všetko“, na „Prehraj voľby a môžeš všetko, dokonca ešte oveľa viac.“

Milan Benkovský

(Nové slovo)

 Ilustrácie: Ľubomír Kotrha