František Škvrnda: Francúzsky pacient (2. časť)

O stave francúzskeho hospodárstva alebo politika je stále koncentrovanou ekonomikou

„Zbožšťovaný“ údaj, ročný rast HDP, sa však vo Francúzsku nevyvíja najlepšie. Po postcovidovom raste v roku 2021 na 6,9 %, v roku 2022 klesol na 2,7 %. V roku 2023 sa ďalej znížil na 1,4 %. V roku 2024 bol už iba 1,2 %. V roku 2025 sa očakáva rast 0,8 % HDP. A to ho z pôvodného odhadu 0,6 % francúzsky národný štatistický úrad zvýšil 11. septembra, teda už po páde vlády Bayroua, napriek politickej neistote a slabej spotrebiteľskej dôvere. Banque de France ho však uvádza vo výške 0,7 % HDP. Údaje o raste HDP (jeho odhady) sa v rôznych zdrojoch odlišujú o niekoľko desatín percent.

Francúzski neoliberálni ekonómovia veriaci nimi vykonštruovaným číslam, sú zatiaľ pokojní, lebo krajine nehrozí recesia, ktorá bola už dva roky za sebou v Nemecku a spoliehajú sa na pôsobenie veľkosti a sily ekonomiky krajiny. V roku 2026 už, akože ináč, optimisticky vidia ďalšie, ale len „mierne“, zvýšenie rastu. Čísla nebudeme uvádzať, lebo prognózy sa často menia.

Ťažkosti francúzskej ekonomiky v číslach

Zle je na tom Francúzsko podľa ukazovateľov zadlženia a rozpočtového deficitu, ktoré sa pozorne sledujú v EÚ. V roku 2024 malo zadlženie 114 % HDP, čo bolo po Grécku a Taliansku tretie najvyššie v EÚ (EÚ „povoľuje“ najviac 60 % zadlženie). Deficit rozpočtu Francúzsko v roku 2024 dosiahol 5,8 % HDP a bol tiež tretí najväčší v EÚ po Rumunsku a Poľsku (EÚ „povoľuje“ deficit najviac 3 % HDP). Podľa prognóz sa vývoj oboch ukazovateľov v najbližších dvoch rokoch nebude zlepšovať. V týchto podmienkach vznikla potreba výrazného šetrenia, ale s plánom Bayroua opozícia nesúhlasila a vyslovila mu nedôveru. Ratingová agentúra Fitch vraj po dlhšom odhodlávaní pred niekoľkými dňami znížila hodnotenie francúzskeho dlhu z AA na A+.

Oba spomenuté ukazovatele sú výsledkom dlhodobej francúzskej ekonomickej politiky, keď sa nehľadelo na vyrovnanosť rozpočtu. Po nástupe Macrona zavládlo nadšenie z jeho „pro-podnikateľskej“ politiky, ktorá bola spojená s daňovými škrtmi s cieľom stimulovať rast. Situácia sa však nezlepšila, pričom treba vziať do úvahy, že aj francúzsku ekonomiku poznačil covid. Avšak dnes jej oveľa viac škodí politika podpory Ukrajiny, rastúcich výdavkov na zbrojenie a neschopnosti postaviť sa proti vydieraniu Donalda Trumpa.

Na rast zbrojenia sa aj v podmienkach ekonomických ťažkostí zdroje nájdu

Ďalší ekonomický ukazovateľ, ktorý sa často uvádza v spojení s bezpečnostnou politikou, sú výdavky na zbrojenie v percentách HDP. Francúzsko patrí medzi finančne „spoľahlivých“ členov NATO, lebo podľa údajov SIPRI malo v rokoch 2020 – 2023 vojenské výdavky na úrovni 2,0 % HDP a vlani to bolo už 2,1 % HDP.

Bayrouova vláda v apríli 2025 ohlásila výrazné zvýšenie vojenských výdavkov, ktoré bude najväčšie za posledných 50 rokov. Macron, ktorý je silným zástancom ďalšieho zvyšovania vojenských výdavkov, v júli 2024 povedal, že v roku 2026 sa na tieto účely pridá 3,5 miliardy eur a o rok neskôr 3 miliardy eur. V roku 2027 na konci jeho druhého mandátu by malo Francúzsko vynaložiť na obranu 64 miliárd eur, čo je dvojnásobok sumy, ktorá bola pri jeho nástupe do kresla.

Otázka je, či nezmyselný tlak NATO i EÚ na zvyšovanie vojenských výdavkov v súčasnej ekonomickej situácii väčšiny ich členských štátov nebude mať negatívne výsledky. O tom sa však odmieta diskutovať, lebo tu je ruská hrozba. Francúzsko, ktoré malo historický odstup od anglosaských štátov, sa však v posledných rokoch zaradilo do jedného šíku s nimi. Macron síce vyhlásil, že Európa by sa mala vyzbrojovať najmä prostriedkami vyrobenými v Európe, ale podporu tohto postoja nenachádza.

O protirečeniach vo vývoji medzinárodného postavenia Francúzska

Aj v Macronovom prezidentskom pôsobení sa prejavuje „osvedčená“ zásada kapitalistických vodcov, že keď sa vo vnútornej, domácej politike nedarí, pozornosť spoločnosti sa snaží presunúť na vonkajšie, zahraničné problémy. Francúzsko ako veľmoc s koloniálnou minulosťou, má stále dosť „objektívnych“ dôvodov angažovať sa za hranicami. Využíva pri tom aj pôsobenie medzinárodnej organizácie po francúzsky hovoriacich a „spriaznených“ štátov, označovanú za Frankofóniu.

Okrem toho Francúzsko patrí k najväčším členom NATO i EÚ, ktorého názory a postoje v nich majú váhu. Paríž poukazuje aj na to, že je jediným členom EÚ, ktorý vlastní jadrové zbrane. Zaujímavé je, že tieto zbrane si aj v NATO ponecháva vo vlastnej kompetencii, na svoju obranu.

Zameriame sa stručne len na dve oblasti zahraničnopolitických a bezpečnostných problémov z posledných rokov. Prvým je podpora Ukrajiny a druhým výrazne oslabenie pozícií Francúzska v Afrike, najmä západnej. Hoci hodnotenie pozície štátu v zahraničí je zložitejšie ako v domácej politike na základe ekonomických ukazovateľov, všeobecne sa dá konštatovať, že v posledných rokoch sa medzinárodnopolitické postavenie Francúzska oslabilo.

Macronovská podpora Ukrajiny

V rokoch 2014 až 2020 bolo Francúzsko s 1,6 miliardami eur najväčším vývozcom zbraní na Ukrajinu. Aj po februári 2022 poskytuje Ukrajine politickú, finančnú i vojenskú pomoc. Údaje o tejto pomoci nie sú presné a vždy ani spoľahlivé. Podľa správy pripravovanej pre vládu, ktorá sa dostala do médií, Francúzsko poskytlo Ukrajine vojenskú a finančnú pomoc vo výške 8,6 miliardy eur. Z tejto sumy išlo 5,9 miliardy eur na vojenskú pomoc (zo zbraní spomenieme bez počtov len stíhačky Mirage 2000, podzvukové strely s plochou dráhou letu SCALP EG, samohybné húfnice CAESAR a obrnené vozidlá /“kolesové tanky“/ AMX-10RC). Finančná podpora vrátane francúzskeho príspevku do Európskeho mierového fondu bola 2,7 miliardy eur.

Francúzsko sa podieľalo na výcviku ukrajinských vojakov a pilotov. Nezvyklá aféra, kvôli finančným pochybeniach veliteľov, korupcii a dezerciám (údajne viac ako 1 700 vojakov), vznikla okolo 155. mechanizovanej brigády „Anna Kyjevská“ (asi 4 600 vojakov), zhruba z polovice vycvičenej vo Francúzsku. Už vo Francúzsku časť vojakov z výcviku utiekla. 

K iniciatívam Macrona z februára 2025, ku ktorému sa v marci pridal britský predseda vlády Keir Starmer, patrí vytvorenie koalície ochotných, teda štátov, ktoré by vyslali na Ukrajinu po uzavretí prímeria vojakov. Macron hovoril o možnostiach vyslania francúzskych vojakov na Ukrajinu už aj predtým. Koalícia ochotných mala viaceré rokovania (na jednej videokonferencii sa zúčastnila dokonca aj Frau Ursula von der Leyenová) ako aj akcie, ktoré sa vznešene označovali za samity. Posledné stretnutie 32 vodcov štátov koalície (ale bez USA) bolo 4. septembra v Paríži. Predstavy o „projekte“, najmä o tom, ktoré štáty sú ochotné vyslať vojakov, sa neustále menia. Moskva oznámila, že rozmiestnenie vojakov zo štátov NATO na Ukrajine bude považovať za nepriateľský akt. 

Podpora Ukrajiny je spojená aj s protiruskými sankciami. Von der Leyenová 19. septembra predstavila už 19. balík sankcií. Sankcie spôsobujú Rusku starosti i škody, ale svoj hlavný cieľ zatiaľ neplnia a prinášajú rôzne problémy aj pre štáty EÚ. A sankciami, o ktorých takmer každý deň Trump hovorí ináč, nemá zmysel sa zaoberať. Výsledok ustráchanosti a „bezpečnostného“ podriadenia sa Európy Trumpovi je len ten, že USA zarábajú na škodách Európy (EÚ) i Ruska. No čo však s tým, keď európski vodcovia typu Macron (ale aj Karol Nawrocki a Donald Tusk v Poľsku či Petr Pavel a Petr Fiala v ČR ako i mnohí iní v ďalších štátoch) majú oči podliate krvou a v boji proti „ruskej hrozbe“ sa dobrovoľne ožobračujú a  len prehlbujú vlastnú „superkrízu“. V nej sa však ako vždy v podmienkach vojnovej hystérie darí nadnárodným i národným výrobcom zbraní, ktorí v napojení na militantné politické sily v tichosti lobujú za pokračovanie bojov na Ukrajine. Strašia pri tom aj vymysleným  „vojenským útokom Ruska“ na Európu. 

Neúspechy Macrona v Afrike

Na začiatku druhého mandátu Macron zvýšil význam francúzskeho pôsobenia v Afrike. Kontinent doteraz pri rôznych príležitostiach navštívil viac ako tridsaťkrát, pričom počet návštev od roku 2023 začal klesať. Najčastejšie, štyrikrát, bol v Egypte.

V Afrike je 28 členských štátov a 2 pozorovateľské štáty Frankofónie. Len pre poriadok poznamenáme, že členom nie je Alžírsko, kde bola v rokoch 1954 – 1962 krutá koloniálna vojna, často označovaná za špinavú. Macron v kampani pred voľbami v roku 2017 označil kolonializmus v Alžírsku za zločin proti ľudskosti. Po nástupe do prezidentského kresla sa odmietol ospravedlniť sa za konanie Francúzska v Alžírsku, ale chce, aby došlo k zmiereniu.

Najviac štátov Frankofónie je v západnej Afrike, kde však Francúzsko v posledných rokoch utrpelo viacero výrazných neúspechov. Na začiatku roku 2024 bol kvôli „chybám“ v Afrike odvolaný riaditeľ zahraničnej rozviedky DGSE, ktorá sa považuje za jednu najsurovejších na svete, Bernard Émié.

V západnej Afrike pôsobí regionálna medzinárodná organizácia ECOWAS (skratka v prvých písmen názvu Ekonomické spoločenstvo štátov západnej Afriky). Z jej 12 súčasných členov päť patrí medzi francúzsky hovoriace: Benin, Guinea, Pobrežie Slonoviny, Senegal a Togo. S platnosťou od januára 2025 z organizácie spoločne vystúpili Burkina Faso, Mali a Niger, ktoré mali po protizápadných vojenských prevratoch zastavené členstvo (rovnako aj vo Frankofónii). Členstvo v ECOWAS má po vojenskom prevrate v septembri 2021 zastavené aj Guinea (mala zastavené členstvo aj vo Frankofónii, ale v roku 2024 sa stala znovu členom organizácie).

Francúzsko svoju vojenskú prítomnosť v Afrike už dlhší čas znižovalo aj z finančných dôvodov. Predstaviteľ Macrona pre Afriku Jean-Marie Bockel vlani vyhlásil, že popierať koniec „francúzskej Afriky“ by znamenalo byť slepým a považuje za potrebné obnoviť vzťahy s krajinami Sahelu a vytvoriť pri tom nový obraz Francúzska. Bockel dostal úlohu po dohode s jednotlivými štátmi zmeniť podobu francúzskych vojenských základní v regióne. Stala sa však nesplniteľnou, lebo Francúzov postupne vypovedali nielen z vojenských základní v Mali, Nigeri a Burkine Faso, ale aj zo Senegalu a Čadu. Ďalej fungujú bez problémov len základňa na Pobreží Slonoviny (má sa uvoľniť do konca roku 2025) a v Gabone. Francúzsku zostane len základňa v Džibuti, ktorá je však orientovaná na pôsobenie na Blízkom východe a v Indickom oceáne. 

Vojenský odchod zo západnej Afriky je spojený je spojený aj s ekonomickými krokmi, ktoré znamenajú i stratu zdrojov surovín. Spomenieme z nich len zlato vo viacerých štátoch, ale najmä urán z Nigeru, ktorý zásoboval francúzske jadrové elektrárne. Afričania teraz uprednostňujú spoluprácu s Ruskom a Čínou a s nedôverou reagujú na návrhy USA a štátov EÚ. Francúzske neúspechy teda nepriamo prispievajú aj k vytváraniu multipolarity.

Opäť, len kvôli informovanosti doplníme, že Macron má dlhší čas problémy aj v Novej Kaledónii v tichooceánskom priestore, kde je tiež vojenská základňa. Ide aj o ekonomické hľadisko, lebo je to tretí najväčší producent niklu na svete. Paradoxné bolo, že z nepokojov v Novej Kaledónii vlani Francúzi obvinili aj Azerbajdžan.

Záverom – dramatický pokles Macronovej popularity

Možno pohľad na Macrona v článku je príliš kritický. Bolo veľa iných udalostí, ktoré mali aj pozitívne aspekty, ale o nich nepíšeme, napr. Letné olympijské hry v roku 2024.

Macron má len výnimočne bombastické vyjadrenia na Trumpov spôsob, ale často si protirečí. Napriek rozsiahlosti článku by bolo náročné rozoberať detaily jeho politiky, popr. vyjadrení, ktoré sú tiež rôzne. Vyberieme len, že Jeffrey Sachs nedávno v rozhovore pre noviny Il Fatto Quotidiano (často sa považujú za protisystémové a ľavicovo populistické) uviedol, že Macron mu v osobnom rozhovore po udelení vyznamenamia Čestná légia povedal to, čo verejne neuvádza, že za vojnu na Ukrajine je vinné NATO.

Na záver Macrona zaradíme s nemeckým kancelárom Friedrichom Merzom a  Starmerom do trojice vodcov európskych veľmocí, ktorým sa nedarí. Zjednodušene vyjadrené namiesto strategického politického konania v záujme štátu vystupujú skôr ako „hasiči“ problémov, ktorí nevedia, kam pri tom skôr skočiť. Ich popularita medzi obyvateľstvom je mimoriadne nízka a dieru do sveta s nimi Európa (EÚ) neurobí. Je pred nimi (ale, žiaľ, aj pred nami) éra nestability.

„Bodku“ za článkom urobíme z údajov z nedávnych prieskumov o podpore týchto vodcov medzi obyvateľstvom, ktoré lámu historické „antirekordy“. Kroky Macrona v prieskume, ktorý uskutočnila agentúra Ifop pre týždenník Le Journal du Dimanche po nedávnych štrajkoch, schvaľovalo už len rekordne nízkych 17 % respondentov. Jeho „parťáci“ sú na tom trochu lepšie, ale tiež je to bieda. V septembri bolo s pôsobením Merza spokojných iba 28 % respondentov a Starmerovu politiku schvaľovalo len 22 % dopýtaných.

František Škvrnda  

(Nové slovo)

Francúzsky pacient (1. časť)